Chcelo to odvahu

Autor: Lucia Poláčková | 17.3.2013 o 18:48 | (upravené 28.5.2013 o 19:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  165x

Bála som sa. Ako čert kríža. Bála som sa, že moja slovenčina nebude dosť dobrá na to, aby som si založila slovenský blog. Celé sa mi to zdalo, ako postaviť sa do stredu naplneného zimného štadiónu O. Nepelu pred koncertom Il Divo s mikrofónom v ruke a vykričať celému svetu moje názory a podeliť sa o moje príbehy. Veď je to absurdné, v duchu som dusila pokušenie, ktoré mi hlavou vŕtalo už rok. Lucia, ani nevieš písať po slovensky, máš anglickú štylistiku, tak čo dokelu chceš na slovenskom blogu?! Posledné štyri roky som bola viac v kontakte s angličtinou ako so slovenčinou, čo sa odrazilo aj v upadnutí mojich gramatických a štylistických zručností v mojom rodnom jazyku. Bieda, však?

 writingforward.com

No pekne po poriadku, so založením blogu prirodzene úzko súvisí moja vášeň k písaniu. Je to dlhý príbeh, s mnohými odbočkami a začal sa (wait for it) Harry Potterom. Mala som deväť a z duše som neznášala čítať. Nebavilo ma to. Knihy bez obrázkov? Ako sorry, nič pre mňa. Bolo som akčné decko. Radšej som od rána do večera behala vonku, po preliezkach, po stromoch a vymýšľala hry s kamarátmi, poprípade prezliekala a česala bárbiny, len aby som sa vyhla knižkám. Aj učenie mi moja nechuť k čítaniu komplikovala, nebola som Number One v škole a rodičia už boli bezradní, keď prepukol ošiaľ Harry Pottera. Zo školy nás vzali na HP1, všetky decká o tom unesene rozprávali - už totižto mali rozčítanú knihu - a ja som podľahla šarmu kúziel a siahla som po knižke. S obavami, s očakávaním, no zároveň plná nadšenia spoznať svet Harryho Pottera. Dokonca tam boli aj obrázky, čo sa mi veľmi páčilo! Strany som hltala jednu po druhej ako pannacottu a tajne som dúfala, že aj mne raz sova prinesie list do Rokfortu a naučím sa čarovať. Musela sa však niekde stratiť, pretože na moje veľké sklamanie doteraz nič neprišlo. Musím sa priznať, že Rowlingovej jednoduchý štýl písania ma absolútne uchvátil. Stala sa mojím veľkým vzorom a dala som si predsavzatie, že raz napíšem niečo tak veľkolepé ako ona a možno moje knižky tiež nejaké dieťa privedú k čítaniu.

Odvtedy všetky moje kroky viedli kľukatou cestou k uskutočneniu tohto sna. Prešla som na gympel a vychytila som toho najlepšieho slovenčinára na svete, ktorý nás podporoval v kreatívnom písaní a dokonca ma poslal aj na súťaž písania. Veľmi ma to bavilo, a tak spolu so svojou vtedy najlepšou kamoškou sme sa rozhodli napísať knihu, a nie jednu, ale rovno dve! Prvá sa volala "The Investigators" a zachytávala život 5 tínedžerských "investigators", ktorí vyšetrovali podivné udalosti v ich meste. Druhá kniha na ňu nadväzovala, no nikdy sme ju nedopísali, ani neviem prečo. Boli to typické tínedžerské príbehy s každodennými problémami, s ktorými sa tínedžeri potýkajú, okorenené štipkou "action" na štýl Totally Spies Špiónky. Doteraz si s úsmevom spomínam na to, ako sme sa ulievali z telesnej a zašívali sa po kútoch telocvične, prípadne šatni alebo prázdnych triedach, a písali. Učiteľka TV mi dokonca hrozila sólovou dvojkou na vysvedčení! Boli sme tak zažraté do našej "knihy" (a.k.a. hrubého A4 zošita, ktoré sa vám poriadne nezmestia do školskej tašky), že od písania to prešlo ku kresleniu postáv, ich domácich zvieratiek a dokonca komiksov. Niekde som ich založila, no ak ich nájdem, možno ich sem vycapím. Naše knihy doteraz ležia niekde na poličke a keď si ich čítam znova a znova, s úžasom si uvedomujem, že na 12-ročné decká sme písali fakt dobre!

Po 2 "knihách" som chcela posunúť svoje spisovateľské zručnosti vopred a registrovala som sa na stránku Rokfort.sk, celá happy, že som vybabrala som sovou, ktorá nikdy nepriletela, a aj tak môžem chodiť na Rokfort. Vytvorila som si vlastnú postavu stvárnenú Michelle Rodriguez (práve som bola zbláznená do seriálu Lost), ktorá, musím sa priznať, bola taká Mary Sue občas, príliš perfektná a dokonalá. Ale čo by ste čakali od 15-ročného decka? Za mojich rokfortských čias sa len rozbiehal Internet a mávala som 2-hodinový limit na počítač každý deň, no vždy som ich do poslednej sekundy využila na písanie. No aj tie 2 hodiny sa niekedy zdali príliš málo na naše akčné "erpégéčky", a tak mojou obľúbenou frázou po uplynutí limitu, keď ma oco prišiel vyhodiť od compu, vždy bolo "Ešte chvíľu, oci. Už len kúsok dopíšem." Ups. Chvíľa sa natiahla na ďalšiu hodinu.

Avšak so zatvorením brán Rokfortu sa skončilo moje písanie v slovenčine. Na angličtine sme totiž dostali profesora, ktorý mi vsugeroval víziu Cambridgeu. Vraj som bola šikovná a mala som všetky predpoklady tam ísť študovať. Najprv však bolo treba získať ten najťažší možný certifikát z angličtiny, a začala som sa teda drviť. Nebolo to len o učebniciach, o knižkách, o filmoch, ale všetko som robila po anglicky. Rozmýšľala som v angličtine, modlila som sa v angličtine!!! Dokonca sa mi často po anglicky snívalo. Akoby toho nebolo dosť, zaregistrovala som sa ešte na Enchantedhogwarts.net a začala som po anglicky písať a doteraz píšem. Baví ma to. Viac než v slovenčine. Angličtina si ma úplne získala oázou prídavných mien, s ktorými sa viete oveľa krajšie vyjadriť ako v slovenčine. Nájdete v našom jazyku príznačný ekvivalent pre gobsmacking? Ethereal? Riveting? Audacious? Obnoxious? Bookish? On the roll? Carry a torch for someone? Ako rozlíšite ardor a passion? Angličtina je typická drobnými nuansami, ktoré písanie robia kvetnatejším. Jednoducho som si ju zamilovala až tak, že sa mi v nej ľahšie vyjadruje ako v slovenčine. Výsledok? Pomaly som strácala svoju slovenskú identitu, čo ešte viac urýchlila moja italianizácia. Taliančina je však špeciálna kapitola v mojom živote, a preto si zaslúži samostatný článok.

K písaniu v slovenčine (narátam bakalárku a seminárky) som sa po 4 rokoch vrátila až pred pár dňami, keď vo mne spolužiak prebudil Slovenku, o ktorej som si myslela, že ňou už dávno nie som. Dodal mi odvahu znovu písať po slovensky.


"Registruj sa aj ty na csfd.cz (Česko-slovenská filmová databáza). Vytvoríme si komunitu," navrhol mi na FB.


Vážne? Jeho návrh ma rozosmial. Ja, veľká filmová ignorantka (videla som ich možno tak 200 dokopy, hanbím sa), mám komentovať filmy? Nebola by som pre svojich 2 spolužiakov žiadnym prínosom, no predsa som sa zaregistrovala. Bola to výzva napísať niečo po slovensky. Po 4 dňoch na csfd.cz som mala 5 komentárov (recenzií), pri písaní ktorých ma opäť zalial ten pocit vnútorného uspokojenia. S úžasom som zistila (a nechcela som si to pripustiť), že stále mám rada písanie v slovenčine. A preto som tu. Aby som aj prostredníctvom písania znovu objavila svoje stratené slovenské ja a priblížila vám svoj príbeh a názory na svet v koktejli emócií, zážitkov a ľudí, ktorí bez zaklopania vstúpili do môjho života a zanechali vo mne svoj odtlačok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?